História

Takto pekne o Magaloch napísala Iva Hudeczková

 

Magale

Darmo by ste sa hľadali názov Magale v novo vydanej mape. Nepovažovali to za potrebné tam uviesť. Magale skrátka už nejestvujú. Na mape bohužiaľ nie, ale v spomienkach a v srdciach žijúcich tamojších rodákov, roztrúsených po rôznych častiach republiky, pretrvávajú dodnes.

Osada Magale leží na konci petrovskej doliny vo výške 800m.n.m.

Za účelom objasnenia dávnejšej histórie je potrebné uviesť, že tak, ako okolité obce, tak aj Magale patrili pod panstvo bytčianskeho zámku. Z histórie je dobré spomenúť Rafaela Podmanického, ktorý bol za vlády Esterháziovcov, druhého rodu, ktorý vládol v Bytči. Rafaelovou zásluhou bolo oživenie pastierstva, tým že dovolil sa usídliť kočovným valašským pastierom, ktorí v tom čase začali prenikať do tejto oblasti lesnatých Javorníkov.  Zakladali sa mnohé valašské salaše, volané cholvarky. Žilo v nich početné domáce obyvateľstvo, ktoré ušlo do týchto odľahlých končín kvôli trvalému usadzovaniu valašského obyvateľstva prispeli hlavne zemepáni zvýšením daní.

Valasi boli nabádaní vrchnosťou na klčovanie lesov, a tak rozširovanie pastvín a rozmnožovanie dobytka. Za tento čas  6-20 rokov boli oslobodení od platenia rôznych dávok a poplatkov ako napr. deviatok z valašského dobytka. V tomto období vzniklo veľa usadlostí  tzv. cholvarky po celej časti Javorníkov, Kysuckých vrchov až po Oravu. Sem možno zaradiť vznik Magál, ktorú založil Magala, Greguš osadu Greguše, podobne Lova- Lovasovce Holák – Holáky, Šutara- Šutare ...

Valašské pastierstvo sa rozšírilo, tak že sa viedli spory o pozemky medzi obcami a bolo hlavným zdrojom obživy nielen obyvateľov, ale aj príjem panstva.

Zakladateľom Magalí bol bezprostredne Magala. Koľko členná rodina to bola to sa nevie, ale bola dosť početná, pretože na klčovanie stromov pralesného charakteru bolo potrebných veľa rúk. Bolo treba vynaložiť veľa námahy, kým vypracovali časť lesa na lúky a pasienky. Taktiež bolo potrebné obrobiť nejaké polia na zasiatie obilia a okopanín pre výživu rodiny a dobytka, lebo boli odkázaní len na to, čo si sami dopestovali, pretože do mesta to bolo ďaleko a cesty nebolo žiadnej a chýbali aj financie. Postupne s rozširovaním rodu sa zväčšovali aj role a pasienky, ale aj stavy oviec a dobytka a zrejme pribúdali aj stavby. Synovia ako dospievali a chceli si založiť rodinu boli nútení obzrieť sa po okolí, keď  tam nemali dievčat. Podobne to bolo aj s dievčatami , ktoré sa vydávali do iných dedín alebo niektoré ostali doma a ich manželia prišli na tzv. príženky. Takto sa postupne rozširovali rodinné spojenia s okolím. Odkiaľ prišiel nový člen rodiny podľa toho dostal prezývku.

Chamtivý židovský podnikateľ Popper, ktorému po Eterháziovcoch patrilo bytčianske panstvo, začal robiť poriadky podľa svojho aj s pozemkami, čo sa veľmi negatívne dotklo aj obyvateľov Magalí. Dal okopcovať lesy a pastviny až po samé role len niekde nechal okrajové pasienky popod Čemerky a lúky na Vrchoch. Tie aj tak nespadali pod jeho panstvo , ale patrili pod Makov. Ľudia boli však bojazliví, nevýbojní, naučení hrbiť sa pod vrchnosťou. Nenašiel sa nik, kto by sa mu postavil, brániť vlastné práva a práva po predkoch. Dali sa obalamutiť, keď im nasľuboval určité výhody, ktoré im však neskôr zobral. Takto prišli o väčšinu pozemkov, ostali im len časti roličiek, ktoré obrábali a nejaké pasienky. Postupne im zobrali tie výhody, ktoré doposiaľ mali a zakázali vstup do lesov. Po doline postavili hájovne a nasadili takých hájnych, ktorí im oddane slúžili. Týmto zásahom pripravil Popper obyvateľov Magalí najmä o lesy.

Keďže nemáme žiadne písomné záznamy o spôsobe žitia Magalčanov opierame sa o spomienky našich dedov, ktoré sa zachovali ústnym podaním. Ako som už spomínala naši predkovia sa zaoberali pastierstvom a obrábaním horských poličiek. Vtedy bolo viacej obrábaných polí, ako je v dnešnej dobe, čo dokazujú aj brázdy a medze aj kamenice po lúkach. Popri tom sa zaoberali aj pálením uhlia. Vtom čase tam bolo veľa dubového a bukového dreva vhodného na pálenie dreveného uhlia, čo sa využívalo v kováčstve, nakoľko dolovanie uhlia bolo vtedy ťažko dostupné. Ďalej sa venovali výrobe šindľov, či už pre vlastnú potrebu alebo na predaj. Popri hospodárskym plodinám pestovali aj ľan a konope. Ľan a konope ženy spracovali na kúdeľ a v zime priadli na plátno. V menšom počte chovali ovce, aby mali vlnu na súkno, z ktorého šili pre mužov nohavice a hune, ale najmä na výrobu papúč. Keďže bola osada vzdialená od mesta museli si obyvatelia robiť všetko sami. Poniektorí sa rozumeli vo viacerých remeslách s drevom. Boli stolári, kolári, debnári, ale boli aj obuvníci.  V zime ženy obyčajne párali perie , priadli ručne kudele, či už na kolovratoch alebo ručne na vretenách. Nikdy to žena nerobila sama. Stretli sa viaceré a navzájom si pomáhali. Najmä preto, že sa aj zabavili. Pritom však nechýbala ani chlapi. To bola výborná príležitosť na hovorenie strašidelných historiek a rôznych zážitkov.

Popri hospodárskym povinnostiam sa muži venovali ťažbe dreva spracovaním na siahovicu a tiež na splavovanie. Po doline boli spravené hate – tajchy. Drevo sa navozilo na skládky. Hate sa uzavreli a po naplnení vodou sa otvorili a regulovali množstvo vody. Vypustená voda niesla so sebou i drevo. Po doline okolo rieky boli chlapi s dlhými drevenými tyčami zakončenými s okovanými hákmi alebo s hrotmi. Takto sa drevo splavovalo do Bytče k Váhu, kde boli tzv. šramky. To boli železné mreže, kde sa drevo zastavovalo a vykladalo na skládky. Časť išla na pílu a na palivo a z časti robili plte a plavili ďalej po Váhu k Dunaju k moru, kde z neho vyrábali lode. Neskôr sa splavovanie prestalo používať a prišli furmáni s koňmi. Dreva sa tu ťažilo veľa, takže sem chodili drevorubači. Postupne sa toto lesné bohatstvo vyčerpalo ostali len ťažšie lokality a novo zalesnené nestačilo dorásť, tak sa aj ťažba začala obmedzovať. Dôsledkom toho sa znížila možnosť pracovných príležitostí. Najmä po brutálnom zásahu Poppera do vlastníckych práv občanov sa ľudia dostali do ťažkých životných situácii. Boli nútení hľadať prácu vo svete. Väčšinou ako drotári alebo ako podomoví  obchodníci po celej monarchií a najmä do Nemecka, Ameriky, Kanady.

Škola

Pôvodne tam škola nebola a do dediny bolo ďaleko dochádzať. Preto si občania vybrali spomedzi seba jedného, ktorý vedel písať a čítať a sami si ho platili. Uvoľnili niekde provizórnu miestnosť , kde sa vyučovalo, iba cez zimné mesiac. Učilo sa hlavne písať, čítať a základné počty. Učebné pomôcky boli iba bridlicová tabuľka a griflík. Až v roku 1930 tam bola zriadená štátna škola. Ako prvý učiteľ bol tamojší Jozef Kučavík. V roku 1938 bola postavená drevená škola aj s bytom pre učiteľa. Bola to však len jednotriedka, učilo sa len 1.-8. ročník.

Medzivojnové obdobie a svetová kríza

Svetová kríza v 30. rokoch neobišla ani tento kraj. V lesoch bolo málo práce , ťažobné firmy vykorisťovali ľudí ako sa len dalo. Keď sa nejaké práce vyskytli dosadili si tam lacnejších drevorubačov a furmanov z Oravy a Kysúc. Tamojší chlapi chodili za prácou do sveta, na stavby ciest, železníc a pod. Niektorí i do zahraničia. Mladí zas po službách ku gazdom za paholkov a dievčatá ako slúžky. Poniektorí na majere na sezónne práce do repy a žatvy. Postarší už len doma obrábali tie kúsočky rolí.

Hoci tam bol ťažký život pri zabezpečovaní živobytia na skúpych kamenistých políčkach . Pri tom boli ľudia nadmieru družní, navzájom tolerantní a pritom veselí. Humor, dobrá nálada a spev ich sprevádzal na každom kroku. Keď sa zišli viacerí, neodpustili si, aby si nezanôtili aj keď boli po ťažkej práce. Spievať vedeli ladne, viachlasne, i keď ich to nikto neučil, lebo spev ich sprevádzal od kolísky. Aj muži hoci išli po ťažkej práci spievali si po ceste domov. Tak isto mládež pri pasení dobytka, halvne dievčatá bol samý spev najmä podvečer.

Hoci ľudia žili biedne boli veľmi znášanliví. Zriedka sa vyskytla nejaká hádka alebo susedské spory. Najmä sa nekradlo. Zámky tam takmer nepoznali, pretože ich nepotrebovali. Keď sa vonku pracovalo, nechalo sa všetko cez obed na poli. Nikdy sa nič nestratilo a ani nič nechýbalo.

Očakávaným dňom Magalčanov bol deň sv. Jána, pálenie svätojánskeho ohňa. Tam to nazývali pálenie bosorky. Už dlhší čas vopred pripravovali drevo a nosili na vrch Čemerky, aby bolo dobre vidno oheň. Boli to také nepísané preteky. Kto mal väčšiu „bosorku“ čiže vatru ten vyhral. U nich to vyzeralo ako stodola J.  Ako sa zvečerilo schádzala sa všetka mládež na miesto. Nechýbali ani starší. Keď padol súmrak vatra sa slávnostne zapálilo a pri nej sa zabávalo kým nezhasli posledné plamienky. Ľudia verili, že tá noc má magickú noc, že sa otvárajú všetky poklady. Zbierali rôzne bylinky, ktoré mali mať liečivú funkciu a iné povery.

Na Vianoce chodili betlehemci po koledách. Na Troch kráľov traja králi. Pri všetkom boli rôzne vinšovačky a scénky. Na Veľkú noc bola oblievačka a šibačka.

Hoci v osade boli všetky stavby drevené, plné ľahko horľavých materiálov, ako slama a seno, ľudia boli však veľmi opatrní na vznik požiaru. Aj deti boli k tomu vedené, preto sa tam požiar vyskytol oba zriedkavo.

Pôrod

Ženy rodili prevažne doma len za asistencie pôrodnej baby – babice. Len v krajnom prípade, keď sa pri pôrode vyskytli komplikácie, odviezli rodičku na hrkotajúcom voze po zlej ceste do mesta k lekárovi a potom do nemocnice, kedy bolo už neskoro na záchranu a matka s dieťaťom prišli o život.  Vtedy nebola skoro žiadna lekárska starostlivosť o rodičky, najmä o chudobné.  Kojenci boli závislé od materského mlieka a krupicovej kašičke. Postupne im dávali bežnú stravu, aby si zvykli. Rôzne potravine pre kojencov nebolo a aj keby boli, nemohli by si to dovoliť. A kočiarik? To bola prinajlepšom drevená kolíska alebo koncová plachta zavesená na karikách. Do tej sa dieťa v perinke uložilo a kolísalo motúzkom priviazanom na kolíske. Pri práci na poli, keď rodičia nemali kde nechať dieťa, matka si ho vzala do polky, čo bola plachta prevesená cez plece a cez pás a dieťa mala na prsiach. Do ruky vzala kolibače, to boli 3 tyčky zviazané u vrcholu = trojnožka. Keď dieťa spalo mohla sa matka venovať práci. A keď bolo väčšie nosila ho v plachte na chrbte.  Ak mali starých rodičov dieťa zostalo u nich. Sedem až osemročným deťom sa končilo detské vek a boli zapojené do práce, najmä do pasení husí a kráv. Neskôr ich posielali na zárobkovú činnosť, hlavne pri sadení stromčekov. Podnikatelia to radi využívali , lebo ich menej platili ako dospelých a neplatili poistné.

Zvonica

Zvonice bola iba drevená obitá doskami. Pomaly chátrala a bolo treba urobiť novú. Občania sa rozhodli, že si miesto nej postavia murovanú kaplnku, nakoľko bolo ďaleko chodiť do kostola a niektoré pobožnosti si budú odbavovať tu. Podľa vyjadrenia farára z Petrovíc, do ktorej farnosti patrili, mala tu byť aj vysluhovaná sv. omša. Začala sa robiť zbierka, mala prispieť aj fara, počítalo sa aj s príspevkom od rodákov v Amerike. Všetko si robili ručne či už to bola tehla alebo samotná stavba. Žiaľ stavbu ani nestihli urobiť a aj keby fašisti by ju zničili.

       

Po rozbití republiky v r. 1939, keď išli hranice medzi Slovenskom a tzv. Protektorátom hrebeňmi Javorníkov, dostali sa Magale do pohraničnej oblasti. Už vtedy sa obyvatelia zapojili do odbojovej činnosti, keď sa mnohým hlavne politickým utečencom pomohol ilegálny prechod cez hranice. Tým, že obyvatelia Magál pracovali v pohraničných oblastiach, udržiavali kontakt s odbojovými pracovníkmi na Morave. To nadobudlo význam najmä ku konci vojny k preprave politických utečencov a najmä utečencov z koncentračných táborov, ktorých počet sa zvyšoval najmä v roku 1944. V Protektoráte boli oveľa horšie, prísnejšie podmienky. Ako hovorili, pohybovali sa hlavne v noci a vyhýbali sa väčším osídleným mestám. Preto prichádzali v úbohom stave. Vyhladovaní, vysilení, chatrno zaoblečení a zaobutí. Poniektorí ešte vo väzenskom oblečení a v drevákoch. Na Magaľoch sa zotavili, niektorým poskytli oblečenie a obutie. Niečím prispeli aj odbojári z Bytče. Potom ich usmernili na východ. Niektorí sa zdržali dlhšie až do začiatku SNP.

Keďže tento kraj po vypuknutí SNP nespadal do oslobodeného povstaleckého územia a aj Žilina s okolím padla stalo sa územie Javorníkov  partizánskym zázemím.

V oblasti Javorníkov a Kysuckých vrchov sa utvorilo viac menších a väčších partizánskych skupín, ktoré mali úlohu v spravodajskej činnosti o presunoch a pohybe nemeckých vojenských transportov. Brzdiť a znemožňovať  presun deštrukciami na cestách a železnici.

Kratší či dlhší čas tu pôsobili tieto skupiny:

Oddiel

Veliteľ

Sloboda

Čočujev

Vpred

pplk. Morskoj

Za rodinu

por. M. Saveljev

Signál

pplk. Šarov

V. oddiel

Ján Dorociak

Orlov

mjr. Orlov

I. partizánsky oddiel

kpt. Belavskij

Konovalenko

kpt. Bilik

Rodina

por. A. A. Gornický

Brigády

 

II. Stalinova brigáda

pplk. Dibrova, Brunovský- Lošakov

Jána Žišku

por. Ušiak

II. Slov. nár. brigáda

mjr. Popov

 

Významnou skupinou bola „ Za rodinu“ po našom „Za vlasť“. Vznikla z desantu, ktorý bol vysúdený 28.9.1944 o 23,50 hod. na Malej Polome kóta 1061 v pohorí Sloven. Beskýd zo 16 členného desantu. ( mená dopíš z 10 snímky). Pôsobila to od jesene po oslobodenie. Robili akcie aj na Morave, na podporu part. brigády Jána Žišku, ktorá tu operovala.

Nacisti začali stupňovať viaceré proti partizánske opatrenia aj na Slovensku. Posilňovali jestvujúce nacistické posádky a zriaďovali ďalšie. Do okolitých obcí rozmiestňovali jednotky Vlasovej armády (Ruský oslobodzovacia armáda- ROA bola v čase druhej svetovej vojny organizácia niekoľkých vojenských jednotiek ruských väzňov, ktorí sú na boku nacistického Nemecka dobrovoľne alebo nútený bojovať proti stalinistickému režimu v Sovietskom zväze. Tieto jednotky sa stal označenie "Vlasovci" podľa mena ich generálneho veliteľa Vlasova ) a týchto používali ako hrot šípu, prenikaní do partizánskych oblastí, kde sa dosial neodvážili. Začali robiť výpady aj do horských oblastí. Do partizánskych stredísk posielali svojich konfidentov a záškodnícke skupiny, kontrapartizánov, aby terorizovali obyvateľstvo. Aj na Magale bola vyslaná takáto 6-členná skupina, ktorá bola však čoskoro partizánmi Saveljevovej skupiny odhalená a zneškodnená, ako aj 2 konfidenti gestapa. Skupina sa vydávala za Poliakov, ale keď hovorili nebola to poľština, ale zliatina slov. Veliteľa volali Kazimír, nemohli sa vyhlasovať za Rusov, lebo pri rozhovore by sa hneď vyfarbili. Najskôr sa usadili v tábore pod Magalmi. Kontaktu s partizánmi sa radšej vyhýbali. Prišli vtedy, keď boli partizáni preč. Vtedy boli neobmedzení pánmi. Vyžadovali si všelijaké možné i nemožné služby. Vrchol drzosti bolo, keď požadovali, aby Amália Šušolíková a Anna Kučavíková im šli ako to oni nazývali robiť kuchárky a prať prádlo. Vyhrážali sa, že ak to neurobia, že všetko vypália a rodinu postrieľajú. Vyhrážkam odolali a dievčatá neposlali. Keď sa vrátili partizáni, všetko povedali veliteľovi Saveljevovi. Ten im sľúbil, že urobí poriadok. Skupinu zobrali medzi seba a keď odchádzali museli ísť s nimi. Samozrejme, ľahko zistili čo sú zač a zlikvidovali ich. Bolo veľa, takýchto vpádov, ale vždy nepriateľov odhalili a zlikvidovali.   

Pociťovali nedostatok zásobovania, oblečenia, obutia, nedostatok liekov a strelív. Zásobovanie sa zlepšilo po nadviazaní spojenectva s UŠPH ( Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia ) z Kyjeva, keď  lietadla vyhadzovali na padákoch najpotrebnejšie veci, zbrane, lieky, strelivo, a tiež 2 radistky aj s rádiostanicami. Vtedy sa ukázalo, že Magale sú dobre situované, ležali v horskej kotline, hlboko v horách takže nepriateľ nemohol zbadať signalizačné ohne.

Keď nevyšiel ťah s teroristami, ich snaha dostať sa medzi partizánov neprestala. V zime bolo na horách veľa snehu. Furmani, keď zvážali drevo, večer vždy prišli do hostinca u Reháka, preto ju aj volali furmanská krčma. Raz tam prišiel jeden chlapík, ktorý hovoril, že je z Moravy a bol v povstaní v Banskej Bystrici a po jej páde by sa rád dostal domov, prosil o to, aby ho niekto previedol . Povedali mu, že má počkať, že tam chodia aj furmani z Magalí. Keď prišiel Ján Šušolík, predstavili ho a povedali mu, čo chce. Šušolík ho teda zobral so sebou, ale pod podmienkou, že ho zoberie iba pod Magale a ďalej mu poradí cestu.

Po neúspešných vyslaní konfidentov, sa rozhodli  alebo boli Vlasovci Nemcami donútení spraviť prvý  prepad na Magale.  Skoro ráno obkolesili osadu a spustili naraz streľbu zo všetkých strán.  Domnievali sa, že tam bude veľa partizánov a budú utekať ako myši. Náhodou sa tam nachádzali iba dvaja partizáni. Keď začala streľba vybehli z domu a chceli sa dostať dole potokom do lesa, ale to bolo všetko obsadené Nemcami.  Jeden bol na mieste mŕtvy, druhý bol len zranený. Previezli do domu, kde ho ošetrili, potom kázali doviesť koňa. Jeden sa im zdal málo. Medzitým Nemci urobili prehliadku po chalupách a nič nenašli chystali sa k odchodu. Na sane obyvatelia dali slamu a na ňu raneného. Keď prišli do Ráztok tam už nebola cesta na sane, tak zohnali voz a takto ho viezli do doliny. Raneného partizána nepreviezli do nemocnice, ale na druhý deň do bytčianskeho zámku, na gestapo, kde ho vypočúvali a mučili. 9.12. ho na námestí obesili. Partizáni boli oblečení, čo kto zohnal, najmä tí, čo ušli z koncentráku. Aj tento mal na sebe nemeckú blúzu. Preto mu na krk zavesili ceduľu „Takto skončí každý partizán, ktorý bude chytený v nemeckej uniforme.“  Podrobnejšie informácie o identifikácií partizánov sa môžete dočítať v knihe M. Varsíka „ Odkážte mojej materi.“

12.12.1944

Skoro ráno ešte za tma hlásila hliadka, že sa blížia Nemci od Petrovíc, Štiavnika, Makova. Partizáni sa rýchlo stiahli do hôr, aby nedošlo k prestrelke. Vedeli, že by za to mohli doplatiť aj obyvatelia Magál.  Jedni kontrolovali ľudí a druhí prekutávali stavania. Keď nič nenašli uvelebili sa v domoch a nariadili si variť kávu, mlieko, čaj a pod. a jedli konzervy, ktoré mali so sebou. Nikto nesmel odísť, len dobytok dovolili obriadiť a podojiť. Potom sa porozvaľovali po posteliach aj s bagandžami a kde prišlo. Potom nič nerobili, keď partizánov  nenašli a nepadol ani jeden výstrel. Čakali na ďalšie rozkazy. Okolo 9. hodiny prišla ďalšie 12-členná skupina v bielych maskovacích uniformách. Zišli sa s nemeckým veliteľom, ktorý bol v dome Jána Šušolíka a dali rozkaz páliť. Nemci hľadali Jána Šušolíka a jeho rodinu. Šušolík bol v tom čase na furmánke v Greguši a jeho ženu s deťmi radšej zatajili, aby ju nezabili. Ján, keď sa vracal domov videl už Magale v plameňoch. Videl ako mu vo včelíne rozbíjajú úle a vyhrýzajú med. Povedal im : Prečo pália včely, čo im spravili tie nemé zvieratá. Tým sa odhalil pred Nemcami. Tí ho zobrali a pred rozostavenou kaplnkou ho zastrelili. Kniha udáva, že toto bol ten hlavný dôvod zabitia Šušolíka, ale pravda je taká, že Ján chodil do krčmy a tam pil aj s Nemcami a gardistami. Tí sa báli, že ich prezradí a preto ho zlikvidovali. Jeho žena nič netušila, dozvedela sa to až večer, ako to udáva výpoveď. Ľudia sa s holým životom a s nejakým dobytkom pobrali kade ľahšie. Väčšinou do Petrovíc, podaktorí na Makov alebo do Štiavnika. Poniektorí tam zostali cez noc pri ohni pod smrekom, lebo tam nezostal ani kúsok strechy, pretože dozerali na to, aby tam všetko zhorelo. Povedali, že tam nesmie zostať ani psia búda a ani nenechali moc vynášať, pretože povedali, že by to všetko popália hromadne, že tu sa žiadne zásoby partizánom robiť nebudú. Pre Jána Šušolíka išli až na druhý deň. Previezli ho do Petrovíc, kde je aj pochovaný. Partizána čo tam padol pochovali na takom vŕšku na okraji lesa. Potom bol exhumovaný a pochovaný v Žiline na Boriku, ako aj jeho druh obesený v Bytči. Bolo šťastie, že sa partizáni včas stiahli, pretože by došlo k prestrelke a keby padol iba jeden Nemec postrieľali by všetkých bez ohľadu na to či je to partizán alebo nie. Bol to najtragickejší deň v histórií Magalí a tým aj jej zánik.

Niektorí sa vrátili späť na Magale. Postavili si chatky. Ostatní sa vydali do sveta, ale aj tak sa niektorí vrátili späť.  Neskôr sa rozhodli, že si uctia Jána Šušolíka a postavili mu pomník. Pomník postavili tam kde bol zastrelený. Stavali ho vlastnoručne. Keď už bol hotový, rozoslali pozvánky na odhalenie rodákov z Magál, ktorí boli vo svete. Odhalenie si naplánovali na nedeľu 20.7. 1975. Stretli sa všetci a zaspomínali si. Bolo to prvé stretnutie po rokoch. Rozhodli sa, že sa tu stretnú aspoň na výročie SNP. A táto tradícia trvá dodnes.  

Potom im funkcionári postavili rampu, takže im tam znemožnili ísť. Čo nedokázali fašisti dokonali funkcionári. Lebo fašisti im tam nezakazovali chodiť. Všetko tam zalesnili, aby tam nebolo vidno, že tam nejaká osada bola. Všetko im zobrali. Rodáci z Magál o tom ani nevedeli a štátne lesy si toto územie prisvojilo. Ako je možné, že štát resp. štátne lesy prisvojili pozemky bez akejkoľvek náhrady akoby šlo o nejakých vojenských utečencov, veď oni tým vôbec neboli. Toto bola odmena za to, že boli zapojení v protifašistickom odboji?

(c) 2008 Všetky práva vyhradené. Autor: Milan Kučavík

Vytvorte si webové stránky zdarma!Webnode

www.magale.webnode.sk